Původně odeslal
iceland
Dneska som nasratý sám na seba. Celý môj (docela posratý) život ma postupne vycvičil k tvrdosti a odolnosti. Po tom druhom infarkte v lete 2012 som už naprosto presne vedel/cítil, že hlavný dirigent/spúšťač toho, kedy sa zas spustí proces na konci ktorého je nejaká ucpaná cieva, je stres v kombinácii s dusením tých vecí v sebe a vnútorným zožieraním sa. Cigarety a menej pohybu sú v tom celom len ako paralelný/sprievodný katalyzátor. Spúšťač a najväčšie svinstvo je práve negatívny stres. Asi by mi to potvrdil každý srdciar po infarkte, že my proste už vieme vycítiť, kedy je v tele všetko ok a cítime, kedy sa nám vnútro opäť začne rozožierať, niečo ako rakovina. Neviem to presne popísať. Takže som fungoval posledný rok a pol tak, aby ma to opäť nezačalo zožierať. To sa dá len kombináciou poznanie/nadhľad/súvislosti (príčina vs. následok), tvrdosti sám k sebe a na samom konci z toho vznikne akási imunita/odolnosť.
Som nasratý, lebo za posledné tri dni (a dneska to vygradovalo), ma totálne vnútorne rozbil človek ktorého poznám od 1993. Nechal som sa opäť rozbiť a to som si myslel, že sa to už nikomu nepodarí. Prežili sme spolu kopec vecí. Dobrých, ale viac bolo tých špatných. A furt sa to zvládlo. Je to kurva dlhá doba a myslel som si, že toho človeka poznám viac než dobre. Hovno. Robíme od minulého mája spolu 2 biznisy. Každý máme svoje, ale občas robíme niečo spolu. Furt to tak fungovalo. Vložil som tony energie, prácu a nejaké peniaze (málo, pretože na tieto veci neboli potrebné veľké prachy). Od stredy sme riešili ďalšie smerovanie/kroky, proste stratégiu ako ďalej. Detaily nie sú podstatné. Podstatné je, že ten človek ZNEGOVAL v tých hádkach za posledné 3 dni celých 21 rokov. Proste zo všetkého o čom som si myslel že existovalo (a ono to skutočne existovalo), urobil spálenú zem, prázdno. Sere ma, že som nedokázal byť odolný. Nechal som sa v tých strašných hádkach hodiť o pár rokov dozadu, kedy ma takéto veci pravidelne rozbíjali, vytáčali a paralelne s tým mi zožierali vnútro. Už to odznelo, som v nejakej rovnováhe, ale ten skurvený proces tam vnútri sa asi opäť spustil. Do piče. Jediné, čo viem že mi furt pomôže, je proste práca. Mám to odskúšané. Nič iné (a to mám tiež odskúšané), ma nedokáže tak silno vtiahnuť. Iné veci sú na takéto stavy slabé. Taká rada ostatným: keď vás niečo skutočne echt rozbije, nechoďte sa ožrať/nadrogovať/skákať a hlavne kurva nefňukajte ako malí zasrani. Makajte proste ďalej.
Kdyz se vyhnes dalsimu infarktu, tak za par mesicu/let prozijes velmi zazrak, kdy to nebudes jen vedet, ale budes i cejtit, ze je vsechno jak ma byt i vcetne ty bolesti a nasrani ted. Ja, diky tomu, ze neznam toho kokota a hraju si na to, ze jsem vne vasich trabli, to vidim uz ted.<div style="font-size: xx-small;color: #0000ff;display: inline-block;text-align: center;width: 100%;">
Odpověď s citací